V dnešnej uponáhľanej dobe človek cudzieho človeka ako keby ani nevnímal.
Riešime v svojich hlavách svoje problémy, či už pracovné alebo osobné a niekedy nestíhame vnímať život okolo seba.

Chodievam často do práce pešo, len tak s plecniakom na chrbáte.
Pridávam tak ku svojej sedavej práci trocha pohybu.
Aj keď nie som vždy na čerstvom a čistom vzduchu, prichádzam takto aspoň na iné myšlienky a prechádzka mi robí dobre.

Na svojej ceste stretávam staršieho pána, evidentne  absolvujúceho svoju pravidelnú zdravotnú prechádzku.
Denne, vždy v rovnakú dobu sa prechádza, avšak opačným smerom ako idem ja.
Vždy, keď sa naše cesty míňajú a stretávame sa zoči-voči, nikdy sa nepozrie na mňa, aj keď ma musí vnímať.
Vždy tá istá kamenná tvár a nejaká obava pozrieť sa mi do očí.

Uvedomila som si, že tak ako tento muž sa chovajú aj iní ľudia a tiež sa pri stretávaní radšej pozerajú do zeme alebo na druhú stranu.
Čo je to, čoho sa bojíme, keď sa bojíme očného kontaktu?
Bojíme sa na niekoho pozrieť a len tak sa naňho usmiať, aby sme náhodou niekomu tak neodovzdali príjemný pocit?

To je veľká škoda!

Dnes sa mi však stalo niečo nečakané.
Prechádzala som po chodníku okolo lavičky, kde sedeli dvaja muži a rozprávali sa.
Jeden výrazne starší, tak okolo osemdesiatky a jeden mladší, možno jeho syn alebo možno vnuk. Keď som bola v úrovni tesne za lavičkou, sa zrazu ozvalo :

„Jéééj, dobrý deň!“

Asi som prehliadla nejakého svojho známeho, pomyslela som si.
Obrátila som sa, dala som si dolu slnečné okuliare a zaostrila zrak tým smerom odkiaľ prišiel hlas.
Na moje počudovanie z tých dvoch mužov som ani jedného nespoznávala.
Zostala som začudovane stáť.
Mladší muž, ktorý pravdepodobne zaevidoval, že kráčam zamyslená, sa hneď ozval:

„Nepoznáte nás, ale je pekné niekoho vidieť sa usmiať .“

Usmiala som sa, popriala im krásny deň a odkráčala do práce s mimoriadne dobrým pocitom.

Aká maličkosť a urobí to dobrú náladu na celý deň!